15 apríla, 2020

“Čísla, ktoré dosahujeme proti COVID-19 nie sú zázrak, ale tvrdá práca nás všetkých.”

Monika Paločková, slovenská lekárka bojujúca aktuálne v prvej línii, využíva ubytovanie v Ambiente Apartments, aby počas tejto dočasnej misie mohla chrániť svojich najbližších a zároveň mohla svojou profesiou pomôcť každému z nás. Na základe toho máme výbornú príležitosť zistiť informácie ohľadom jej práce, každodenných povinností a zdieľať aj jej rady.

Kde za bežných okolností pôsobíte a čo je Vašim poslaním?

Som lekárka pôsobiaca už viac než 9 mesiacov na rozvojových projektoch v Afrike. Moja cesta začala v maličkom Burundi, pokračovala do nebezpečného Južného Sudánu a skončila v chudobných slumoch Keňského Nairobi. Na týchto projektoch zabezpečujeme zdravotnú starostlivosť ľuďom, ktorí k nej nemajú ani bazálny prístup. Staráme sa teda o tých najchudobnejších.

Rozhodli ste sa pre dočasný odchod z Vášho doterajšieho pracovného prostredia. Čo Vás k tomu viedlo?

Situácia v Afrike v dobe môjho odchodu nebola tak kritická ako u nás. Rozhodla som sa dočasne pomôcť kolegom na Slovensku, kým sa najhoršia vlna nezastabilizuje. Následne plánujem opäť vycestovať buď do Afriky, alebo na akékoľvek iné miesto, kde si bude aktuálna situácia vyžadovať pomoc externých zdravotníkov.

Aktuálne pôsobíte v nemocnici na Bratislavských Kramároch ako dobrovoľný lekár. Čo je Vašou náplňou a čomu sa venujete?

Moja hlavná náplň je zatiaľ testovanie pacientov na prítomnosť vírusu Covid19, ktorí denne prichádzajú na test v množstve cca 100-120 pacientov.

Aktuálna situácia vyvoláva mnoho neistôt a strachu. Ako to vnímate vy ako lekárka a ako to pôsobí na Vašich kolegov?

Je to pre nás, ako každého, niečo nové. Pracujeme veľmi veľa. Nadčasy, víkendy, ako aj celé Veľkonočné sviatky. Ja osobne bývam mimo rodiny, aby som ich neohrozovala. Takže pôsobí i samota, vypätie či tlak. Veľa si pomáhame medzi sebou, bez toho by sme to nezvládli.

Obdobie, v ktorom sa nachádzame nikto z nás ešte nezažil. Vedeli by ste odporučiť ľudom, čo by im pomohlo a naopak, čo by mohlo situáciu ešte zhoršiť?

Určite by som aj z tohto miesta chcela všetkých poprosiť izolovať sa od ľudí čo najviac, ako to ide. Som hrdá na Slovákov. Čísla, ktoré dosahujeme nie sú zázrak. Je to tvrdá práca politikov, krízových manažérov/pracovníkov, zdravotníkov, požiarnikov, policajtov, vojakov a všetkých ostatných zainteresovaných, tak isto ako zodpovednosť, ohľaduplnosť a bdelosť Slovákov. Veľmi Vás prosím, vytrvajme ešte aspoň 2 mesiace a buďme tak konečne krajina, z ktorej si môže brať príklad celý svet.

Proti vírusu Covid-19 bojuje celý svet a nikto nevie ako dlho bude naše životy ovplyvňovať. Vedeli by ste odhadnúť, ako dlho ešte plánujete ostať na Slovensku ako dobrovoľný lekár?

V pláne mám ostať približne 2 mesiace. Dúfame v to najlepšie, sme pripravení na najhoršie, takže pobyt môžem predĺžiť podľa aktuálnej situácie.

Po návrate z Afriky ste si potrebovali nájsť ubytovanie. Prečo a podľa čoho ste sa rozhodli pre apartmán v Ambiente Apartments?

Na prvý pohľad mi poskytoval všetko, čo som potrebovala po návrate z ťažkej práce. Priestor, pokoj, slnečný balkón v poobedných hodinách, súkromie, úžasnú lokalitu, absolútne dostačujúce vybavenie, veľkú a pohodlnú posteľ, vaňu či priestorný šatník. Cítim sa tu veľmi pohodlne.

Ako vyzerá Váš bežný deň teraz na Slovensku?

Každý jeden je iný. Opíšem jeden z nich. Vstávam o šiestej ráno a pozerám správy, alebo videá odborníkov, vedcov alebo doktorov o Covid19, aby som ostávala v obraze. 7:15 máme ranné sedenie s kolegami. O ôsmej sa prezliekam do tyvecu a ostatných ochranných pomôcok, rozdeľujeme si prácu (doktori a medici) na odberovom mieste. O deviatej začíname odbery. Vytierame hrdlá a nosy až do jednej, kedy máme pauzu na obed, toaletu a pitie. Potom opäť vyšetrujeme do neskorého večera. Domov sa vraciam o cca ôsmej hodine. Vyčerpaná padám do vane, odkiaľ sa doslova doplazím do postele a ideme odznova.

Viete to prípadne porovnať s Vašim bežným dňom v Afrike?

Pobavím Vás jedným dňom z Južneho Sudánu.

Moje ráno začína 5:30. Nie dobrovoľne. O 5tej ráno Victor vypúšťa farmu na dvor, pol hodinku sa zvieratá orientujú v priestore, o 5:30 začínajú zdomácnené kohúty kikiríkať, mékať kozy, zúfalo gágať o pomoc kačice, ktoré naháňa po dvore bushcat. O 5:45 sa budí vo vedľajšej izbe Keziah, púšťa z tlačidlového mobilu africké gospelové pesničky, ktoré doprevádza svojím prenikavým hlasom, dupaním a tlieskaním v rytme. O 6:00 v nemocnici zvonia obrovským kravským zvoncom a to už je oficiálny budíček pre celú dedinu.

Vstávam zo železnej postele, vychádzam z izby s kefkou v puse, toaleťákom pod pazuchou, vodou na umytie v plastovom poháriku. Sadám si na zem pod banánovník, kým Janka víde z tureckého záchodu. Čistím si chodidlo od prilepeného slepačieho peria. Pod banánovníkom už sedí Victor, ktorý si mydlí zuby nejakým dreveným papekom. Vypľúva na mňa rozžuvané triesky, ktoré ma presviedča, že toto je najzdravší spôsob čistenia zubov.

Kravský zvonec zvoní druhý krát. Znak, že som už mala byť nastúpená na raňajšej modlitbe v nemocnici. Bohužiaľ, zrovna vtedy riešim, ako zmyť z hlavy šampón, keďže mi počas studenej rannej spršky došla voda.

Keď úspešne dobojujem ranný kúpeľňový boj, prichádzam na detské oddelenie k mojím štuplíkom. Vizitujem všetkých drobcov ležiacich u nás prevažne kvôli komplikovanej malárii, pľúcnym alebo brušným tropickým infekciám.

Po oddelení chodím vždy aspoň s jedným bambulákom v náručí, ktorého pravidelne bozkávam na tučné líčka, robím lietadielko a ,,barambaram buc“. Popri tom počúvam fonendoskopom, ako na tieto ,,srandy“ reaguje jeho srdiečko a pľúca.

Po vizite beriem detičky, ktoré ležia s popáleninami, alebo inými otvorenými ranami do obväzovne. Tam ma čaká pán anesteziológ Livingston, uspáva moje bábo, ja beriem do ruky skalpel, pinzetu a púšťam sa na stole do ošetrovania a šitia.

Moja cesta vedie ďalej za Victorom na gynekológiu. Odkázal mi, že má ženu otvorenú na 9 centimetrov. Ideme rodiť. Mamička už 4 detí doma leží na stole v kontrakcii, no na tvári bez mimiky. Silní ľudia. Navliekame si s Victorom rukavice a žubrienka je na ceste. Spolu sa postaráme o novorodeniatko a aj s mamičkou ich ukladáme späť ku 16tim ženám na oddelení.

Už je skoro 11 hodín, utekám na ambulanciu, kde ma už čaká od 40-140 detičiek. Bežať bol plán. V hakuna matata svete, kde je najdôležitejšie dobre sa porozprávať, vyobjímať a spoločne zasmiať, mi cesta na ambulanciu cez slnečný nemocničný kompaund trvá trochu dlhšie.

Cestou si podávam ruku s lepróznou babičkou, vyhadzujem do vzduchu Rebeccu pohryzenú baboonom, pošteklím sa s farmaceutkou Mary, s Dengom v laboratóriu poobdivujem jeho dnešný hrdý záchyt tuberkulózy pod mikroskopom, míňam hospitalizované mamičky sediace pred oddelením so svojou infúziou a kojace sa okaté ratolesti.

Z bublifuku vyfukujem farebné bubliny a už okolo mňa vyskakujú malí nadšenci praskajúci jednu za druhou.

V stredu je môj program obohatený ešte o operácie, ktoré buď vykonávam, alebo asistujem. Operačná sála je ďalšie miesto, kde sa spolu s ďalšími dvomi ugandskými chirurgami poriadne nasmejeme. Popri operáciách si v dobrej nálade dupkáme do rytmu afrických bubnovačiek, ktoré na sále nesmú chýbať.

O druhej zvoní znovu veľký kravský zvonec, čas kedy Josephine nasadá na hrdzavý bicykel a vrátnik zamyká bránu nemocnice železným zámkom.

Odchádzam na môj rutinný obedík – ryžu s fazuľou, občas obohatený o také terno ako tekvica, alebo tekvicové listy. Nemáme internet, takže sa všetci obyvatelia kompaundu horlivo rozprávame o tom, čo sme dnes nového zažili. Zas a znova, sa poriadne nasmejeme.

Okolo štvrtej odchádzam späť do nemocnice, riešim pohotovostné prípady. Sú to väčšinou komplikované malárie u detí, a bohužiaľ často stavy niekde medzi životom a smrťou. Týchto pár hodín neraz zachraňujem aj dve umierajúce deti naraz.

O ôsmej večer je už konečne čas na to, aby sme si s Piusom, Jankou a Enochom vyložili bambusovú stoličku pod holé nebo, otvorili si pivko alebo posrkávali africký čajík. Pozorovali hviezdy ako žiarovky, ktré sú tak blízko, že by som ich skoro už chytila do ruky. A to všetko za svitu krvavočervenej mesačnej gule. Počúvame hudbičku, občas spevy a bubny Dinkov zabávajúcich sa niekde v bushy, Pius mi zapletá vlasy. relaxujeme.

Zdroj: FB Monika Paločková